Stretnúť sa s básnikom je zvláštne. Oproti vám sedí zaujímavý človek vzletných myšlienok, ktorý dokáže skvele ohýbať slovo. Taký je Bystričan PhDr. Peter Papšo, PhD. (1982), vysokoškolský učiteľ, básnik, textár a jeden zo zakladateľov voľného zoskupenia básnikov Generácia NULA.

Stretli sme sa tak trochu netradične v škole, aby sme viedli dišputu o nedávnom krste jeho zatiaľ poslednej básnickej zbierky „Voľne si lietam“, s ilustráciami akademického maliara Mareka Gumana. Krst útlej knižočky sa mediálne akoby zmenil na uvedenie bystrickej „hymny“ Banská Bystrica. Autorovi textu Petrovi Papšovi sa nepáčilo spájanie tejto akcie s akýmsi politickým marketingom, čo mohla navodzovať účasť primátora Petra Gogolu ako bubeníka v skupine hrajúcej novú skladbu. O tom sme písali aj na našom portáli. Slovo dalo slovo a po krátkom vysvetlení postojov sme sa mohli porozprávať o poézii, banskobystrických „Nulách“, kultúre a živote v meste.

Peter, ako je to teda s tou „bystrickou hymnou“, ktorá mediálne prekryla krst vašej knihy „Voľne si lietam“?

„Trochu ma mrzí, že médiá to poňali takýmto spôsobom. Čo sa týka piesne, nemala ambíciu byť hymnou, ako to nazvali médiá. Jednoducho sme chceli aj hudobnou formou (hudbu zložil Bohuš Bínovský) vyjadriť svoju lásku k mestu, ktoré máme radi. Ak sa táto skladba bude páčiť Bystričanom, tak nás to  poteší. A myslím, že sa aj mnohým Bystričanom páči. To, že pri uvedení skladby sedel za bicími zhodou okolností primátor Peter Gogola, ktorý na nich hrá, neznamenalo žiadne politikum. Jednoducho sme ho pozvali na krst mojej knihy, lebo k jej vydaniu prispelo mesto grantom, ktorý odsúhlasila pre naše občianske združenie NULA kultúrna komisia. Bez tohto grantu by zbierka  ´Voľne si lietam´ nevyšla. A myslím si, že bolo preto normálne, pozvať ako krstného otca práve primátora tohto mesta a som rád, že moje pozvanie prijal. To je všetko.  Pieseň bola úplne z iného súdka. Pri nej za bicími už nesedel primátor, ale výborný bubeník, ktorý sa podieľal práve na bicej linke k tejto skladbe.“

Niekedy sa zvykne vravieť, že aj negatívna reklama je reklama, takže napriek všetkému to na umeleckej hodnote knihy básní či novej skladby určite neubralo. Prečo ste však krstili svoju knihu atramentom z pera, s ktorým ste išli do prvej triedy?

„Ale ja si zas nemyslím, že by to bola negatívna reklama. No je pravda, keby sa tam neuviedla aj tá pieseň, asi by bol záujem médií napísať o tom menší, čo je škoda. A myslím, že tá pieseň sa vydarila. Čo sa toho atramentového pera týka, je to taká symbolika. Viete, napriek tomu, že využívam výdobytky modernej techniky a komunikácie, ako sú počítač, internet či facebook, stále píšem atramentovým perom a považujem to za prirodzené (úsmev). Zostalo mi také jednoduché plniace pero z umelej hmoty, ktoré sa dostávalo pri nástupe do prvej triedy na podlavickej zédeeške a nechal som si ho na pamiatku. Tak vznikol nápad použiť ho na krst knihy.“   

Ste Bystričan z Podlavíc, istú chvíľu ste študovali v Leviciach, po skončení Pedagogockej fakulty UMB ste zostali učiť na Katedre sociálnej práce, ako ste sa dostali k písaniu básní?

„Vždy som mal blízky vzťah k literatúre a hlavne k poézii. Veľmi rád som ju čítal a mnohé básne som si aj pamätal. A jedného dňa sa stalo že som zistil, že mám napísanú dosť veľkú kôpku vlastných básní, ktoré často spontánne prechádzali z mojej hlavy a pocitov na papier. Na gymnáziu som začal pracovať v školskom časopise Preklepy, kde som ich postupne uverejňoval. Neskôr pribudlo publikovanie v rôznych regionálnych novinách a časopisoch. Keď som prišiel na vysokú školu, dozvedel som sa že v Banskej Bystrici funguje literárny klub Litera 2 pri Literárnom a hudobnom múzeu – Štátnej vedeckej knižnici, tak som sa tam išiel pozrieť a začal som publikovať aj v jeho zborníkoch. V roku 2004 sa mi potom podarilo vydať v Banskej Bystrici prvú zbierku básní Keď odídeš, zhasni…, v roku 2007 ju nasledovala zbierka Pár slov a teraz sa krstila moja tretia samostatná zbierka Voľne si lietam. A čo bude ďalej určí život sám.“

Presadili ste sa aj ako textár…

Robil som aj zopár textov. V roku 2007 som spolupracoval s Petrom Cmorikom na jeho albume Žijem ako viem, kde som napísal slová k dvom skladbám (Voľne si lietam a Sám), neskôr som s ním spolupracoval aj na albume Jedno si želám, kde je moja pieseň Vyrástli sme z lásky. Okrem toho som písal a aj píšem texty pre banskobystrickú skupinu Ferwido, ale aj pre iných spevákov, ktorí ma oslovili, alebo oslovia. Baví ma to.“

No a prišlo založenie voľného básnického zoskupenia Generácia NULA, čo to znamená?

V Banskej Bystrici a okolí pôsobí viacero básnikov, ktorí nechceme tvoriť ťažkú poéziu pre kritikov, alebo proste poéziu pre poéziu, ale písať zrozumiteľné básne pre ľudí, ktoré prinútia zamyslieť sa nad životom a potešia ich, je to poézia pre každého. Píšeme v prvom rade srdcom. Generácia NULA vznikla 21. júla 2011 na Námestí SNP v Banskej Bystrici. V rámci cyklu Ars Poetica Neosoliensis sme ja a ďalší bystrický básnik Marcel Páleš vystúpili a prečítali sme našu manifestačnú báseň ´Nula´, čím sme vyhlásili vznik tejto generácie. Hneď na začiatku sa k nám pridal básnik Miroslav Kapusta, neskôr aj poetka Janka Olejová a najnovším „Nulákom“ ke Paľo Korba, ktorý okrem toho, že je dobrý básnik, je aj kapucínsky mních.

Prečo práve 21.júla?

Pýtate sa správne, lebo je v tom symbolika  a určitá filozofia. V tento deň roku 1899 sa narodil Ernest Hemingway, hovorca stratenej generácie. Tento veľký spisovateľ sa rozhodol ignorovať kritikov a začal písať tak, ako to on sám cítil a chcel. Podobná dravosť, láska k slovu a najmä láska k ľuďom ženie aj našu Generáciu Nula. 21.júl je tiež dňom narodenia jednej z najväčších osobností moderných slovenských dejín Milana Rastislava Štefánika. Bol známy svojou priebojnosťou a jeho krédo ´Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!´ je aj našou snahou.“

A prečo Generácia NULA?

„Aby ľuďom pripomínala, že život je vzácny, že nezáleží na tom, čo povedia iní, že nezáleží na chybách a nedokonalosti, že nezáleží na mnohom inom. Každý deň začína od nuly. A nie len deň. Všetko čo vzniká je najprv na nultom bode. Proste, ako sme s Marcelom napísali aj v našej básni, …nulou sa všetko končí, tak ako aj začína….“

Vy ste sa neuzavreli do seba ani dovnútra svojich obydlí. Vie sa o vás, že putujete po svete a v sprievode hudby čítate svoje verše ľuďom. Je to tak?

„Máte pravdu. Ja napríklad rád tvorím v jednej  podlavickej krčmičke, podlavickom Domčeku, kde mám svoj obľúbený stôl, dokonca vlastný pivový pohár. Ale občas niečo napíšem aj doma. S Generáciou  NULA (ešte v trojčlennom zložení Papšo, Páleš, Kapusta) sme 28.marca 2012  v Starobystrickej pivárni zorganizovali náš prvý poetický večer, čítajúc vlastnú poéziu s hudobnými predelmi. Išli sme tam s malou dušičkou, či niekto vôbec príde na poéziu a ako nás prijme bystrické publikum. Boli sme príjemne šokovaní, bolo plné publikum a ľudia sa skvele bavili, zaujalo ich to. Odvtedy  organizujeme každý mesiac na rôznych miestach v Banskej Bystrici literárno-hudobné Večery NULA. Nie je to žiadna komercia, proste nás to baví a spája s ľuďmi. A verím že aj ľudí to s nami bude ešte dlho baviť.“

Počuli sme, že si žartovne hovoríte „putujúce NULY“, fakt?

„Áno, presne tak (smiech). Veď sme Generácia NULA. Okrem rôznych banskobystrických  reštaurácií, kaviarní a klubov nás pozývajú aj do iných miest Slovenska, ba dokonca aj na diskusie do škôl. Boli sme už takto v Prievidzi, Ľubochni, Kremnici, Zvolene, Brezne, Rimavskej Sobote, Veľkom Krtíši, či Banskej Štiavnici. Naše vystúpenia sa stretávajú so záujmom ľudí, čo nás nesmierne teší a motivuje k ďalšej tvorbe. Marcel Páleš dokonca vytvoril na facebooku album s názvom Nuly na potulkách, kde sú fotky z týchto našich „zájazdov“ na ktorých zažívame aj rôzne príhody. Sám som zvedavý, kde nás ešte naše potulky zavedú.“

V posledných rokoch sa v našom meste často diskutuje o poslaní kultúry, jej organizovaní a financovaní. Ako je to vlastne s našou kultúrou?

„Problémy s kultúrou v našom meste sú rovnaké, ako kdekoľvek na Slovensku. V tejto ekonomickej situácii štátu či samospráv peňazí na kultúru bude vždy málo. Podobne je to aj v školstve či zdravotníctve a pravdupovediac neviem predpokladať, kam nás tento systém dovedie. Kultúra bude vždy štát na osobnostiach, ich ochote a vôli tvoriť pre ľudí aj často bez komerčných záujmov. Bohu žiaľ. Nám napríklad stačila podpora necelých 1000 eur z mesta na vydanie dvoch básnických zbierok a sme za to veľmi povďační. Snažíme sa aj z relatívneho mála niečo spraviť. No pokiaľ budú na Slovensku kultúrni nadšenci, tak verím, že nedovolia, aby kultúra upadla do úplného zabudnutia.“

Aké sú vaše najbližšie umelecké plány?

„Už 16.apríla, v deň narodením Charlieho Chaplina, ma s priateľmi čaká ďalší ´Večer NULA´ v Cult Clube na Dolnej. Okrem písania a čítania poézie sa chystám napísať aj román. Už to mám v hlave, len si nájsť správny čas. Jednému ochotníckemu divadlu som sľúbil napísať pôvodnú divadelnú hru, takže sa popri svojej práci vysokoškolského učiteľa vskutku nenudím. Mám rád život a ľudí v tomto meste, s pozitívnym myslením sa dá pre nich veľa urobiť aj na umeleckom poli.“