Bolo to ako blesk z jasného neba. Správa z Moskvy obhajujúca inváziu v roku 1968. A k tomu požiadavka, aby som sa vyjadril. No a tu som opatrný. Táto správa zaznela len raz.

Nejde o provokáciu? Ak nemám možnosť overiť si nejaké fakty a informácie, som nedôverčivý. Nechce sa mi totiž veriť, že by sa niečo také absurdné v Moskve zrodilo. Veď slová odsúdenia okupácie Československa zaznievali v Moskve za Gorbačova a jeho glasnosti o pol druha roka skôr, ako k nám prišiel november. U nás to bola vtedy ešte zakázaná téma.

Ale, je to aj možné. Militarizácia myslenia je vo svete veľmi silná. A tá prináša ospravedlnenie akýchkoľvek zločinov. Svet zase rád rinčí zbraňami a vyžíva sa v násilí.

Takže, neviem či je správa z Moskvy pravdivá, no ak je, najvyššia miera absurdnosti je v obhajovaní potreby brániť socializmus pred kontrarevolúciou. To sú Brežnevovské argumenty, ktorým v Česko-Slovensku málokto veril. Veď sme vtedy žili a pamätali si, že po auguste 1968 už socializmus nemal tú podporu, čo za Dubčeka. Odpustené boli 50. roky plné pokusov boľševizovať spoločnosť na stalinský spôsob. Stalinizmu sa nakoniec zbavoval aj Sovietsky zväz.

Pravda je, že za Brežneva sa zastavilo poukazovanie na 50. roky a jeho hriechy, rehabilitácie a snahy po socializme s ľudskou tvárou. Na to všetko sa zabúdalo. I za pomoci Gustáva Husáka, ktorý v čase stalinizmu sedel vo väzení ako politický väzeň. Absurdné, však.

Vráťme sa však k téme. Okupácia v roku 1968 zadusila takú podporu socializmu, akú žiadna krajina dovtedy ani odvtedy nemala. Skôr bola ohrozená idea dogmatizmu, nie demokratického socializmu.

Myšlienky letia. Pozerám si fotku suda na tanku pred poštou v Banskej Bystrici s nápisom wermacht 1944 – ešte vojnová korisť Červenej armády. Pozerám si letáky Hlasu Dubčekovej mládeže: „Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.“ Alebo: „Vítame hostí zo Zväzu sovietskych fašistických republík.“

Kto si dnes ešte spomenie na Bystričana, šéfa skupiny Petra Šperku. Z budovy, kde bola redakcia denníka Smer a kde dnes sídli strana Smer, pri starom Priore, sme utekali, keď nám na okná mierili guľomety a dôstojník meral čas vyhradený na odchod.

Ľudia sú nepoučiteľní. Túžba po násilí, stalinizme či fašizme sa vracia. Ešte v októbri 1989 kričal na mňa funkcionár KSS, že teória zostreného triedneho boja od Stalina nie je prekonaná.

A vždy znovu sa nájdu tí, ktorí dvíhajú zástavy násilia, túžia po násilí, chcú problémy riešiť násilím. Možno takýto hlas z Moskvy naozaj zaznel. Nemám si to ako overiť. Mám však rád zmierlivosť, nie násilie. A pravdu povediac, ak som naklonený sile, tak iba v zápase proti sile. Skôr, ako bude neskoro.