Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) č.241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1994, sa ustanovil 1. september ako štátny sviatok – Deň Ústavy Slovenskej republiky.

História prijatia Ústavy SR

Po rokovaniach Predsedníctva SNR a Predsedníctva ČNR 5. a 6. septembra 1991 v Bratislave bolo zrejmé, že medzi nimi dochádza k zásadnému rozporu. Slovenská strana chcela dôsledne presadiť nový pohľad na federáciu, ktorý spočíval v tom, že základom spoločného štátu sú dve suverénne republiky – Česká a Slovenská, dobrovoľne odovzdávajúce časť svojich kompetencií federálnym orgánom, kým politická reprezentácia ČNR zastávala názor, že kompetencie republík sú odvodené od kompetencií federálnych orgánov.

Uznesením pléna SNR z 12. decembra 1991 bola vyhlásená verejná diskusia k návrhu Ústavy SR a bolo zabezpečené publikovanie návrhu ústavy v dennej tlači. Za mesiac už SNR evidovala 670 pripomienok k jej zneniu.  Po júnových parlamentných voľbách novozvolená Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorej v súlade s právom národov na sebaurčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Predtým sa na politických rokovaniach zástupcovia Hnutia za demokratické Slovensko a Občianskej demokratickej strany, najvplyvnejších politických zoskupení dohodli na postupe legitímneho zániku federácie.

Slovenský zákonodarný zbor začal rokovať o návrhu ústavy v auguste 1992. Ústavnoprávny výbor riešil na svojom takmer týždennom zasadnutí aj Preambulu ústavy, ku ktorej mali všetky poslanecké kluby svoje návrhy. Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie v Brne 27. augusta 1992 padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky od 1. januára 1993.

Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní Ústavu SR schválila. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali. Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí a účinnosť nadobudla 1. októbra 1992. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má na starosti Ústavný súd SR.

Po 23 rokoch

Premiér Robert Fico pri 20.výročí prijatia  Ústavy SR povedal:

„Demokratická Ústava SR prijatá 1. septembra 1992 symbolizuje najmä štátnu identitu občanov. Dielo, ktoré vyšlo spod rúk expertnej skupiny odborníkov, je dôkazom, že obsah, duch Ústavy aj prejavená úcta voči politickým právam, základným ľudským právam a slobodám, kultúrnemu dedičstvu nesú pečať tých najlepších európskych štátoprávnych tradícií.“

Ústavný zákon je zákon právnej sily ústavy. Ak je ústava písaná, tak je tvorená ústavnými zákonmi. Spolu tak tvoria základný prameň ústavného práva a tým aj základný prameň práva v štáte a predstavujú normy najvyššej právnej sily. Prostredníctvom ústavných zákonov sa teda vykonávajú aj zmeny v ústave. Keďže Ústava Slovenskej republiky je ústavou rigidnou, na jej zmenu treba prijatie ústavného zákona, čo vyžaduje schválenie trojpätinovou väčšinou Národnej rady SR.

Národná rada môže rozhodnúť o tom, či je predmetná úprava natoľko závažná, že je nutné ju upraviť formou ústavného zákona, čo sa za 23 rokov udialo niekoľkokrát.  Samotná ústava však túto formu vyžaduje explicitne v prípade vstupu Slovenskej republiky do štátneho zväzku s iným štátom (alebo vystúpenia z neho), pričom ešte takýto ústavný zákon musí byť potvrdený referendom. Tiež v prípade zmeny hraníc Slovenskej republiky.